Bratislava, moja láska

Podrobný popis

Milovaná i zatracovaná. Krásavica na Dunaji i doráňaná metropola, ktorá prišla o poriadny kus svojej histórie. Taká je naša Bratislava. Vidieť na nej chyby a nedostatky, to je ľahké, a vidíme ich aj my, rodení Bratislavčania. Napriek tomu ju milujeme a nedáme na ňu dopustiť. Táto knižka je plná príbehov, zážitkov, zaujímavostí a fotografií, ktoré v uliciach Bratislavy postretli novinára a fotografa Andreja Ďuríčka za uplynulé tri desaťročia. Jednotlivé kapitoly v knihe vychádzajú z článkov, ktoré boli v uplynulých rokoch zverejnené na internete na stránke Bratislava, My Love. „Založil som ju s cieľom deliť sa o svoj pohľad na mesto a vzbudzovať v ľuďoch náklonnosť k nemu. S radosťou zisťujem, že v tom nie som sám. Sú nás tisíce. A medzi nimi aj známe osobnosti, ktoré špeciálne pre tento projekt poskytli rozhovory.“ Ukážka Kapitulská ulica je najkrajšia: skrýva príbehy palácov, tajomné jašterice aj bezhlavého rytiera Tú ulicu si zamiluje každý! Kapitulská je posledné miesto, kde na vás ešte dýchne atmosféra stredovekej Bratislavy. Stáročná dlažba, kamenné domy i paláce… Niektoré budovy sú pekne opravené, iné ošarpané a zopár je doslova v dezolátnom stave. Za dom hrôzy v tejto uličke možno jednoznačne označiť Esterházyho palác, ktorý pustne a rozpadáva sa pred očami Bratislavčanov už štyri desaťročia. Kapitulská ulica vždy hrala v živote Bratislavy dôležité miesto. Keďže sa začína hneď pri Dóme sv. Martina, sídlili tu cirkevné úrady, a tak je to dodnes. Je tu bohoslovecká fakulta, správa farnosti sv. Martina, kancelárie arcibiskupa, sídlia tu katolícke médiá… Na rozdiel od všeobecnej mienky však nie všetky budovy na Kapitulskej patria cirkvi. Tak je to tiež v prípade Esterházyho paláca. KULISY PRE FILMÁROV Jeho ruina patrila ku koloritu Kapitulskej už vtedy, keď som sem ako tínedžer pred vyše 30 rokmi zavítal po prvý raz v rámci „prieskumu“ bratislavských uličiek. Palác zo 17. storočia nesie meno grófa Esterházyho, ale nedopátral som sa ktorého. Bolo ich viac a paláce mali kade-tade. Z paláca na Kapitulskej ulici vysťahovali posledných obyvateľov ešte komunisti v roku 1983 a už vtedy potreboval rozsiahlu rekonštrukciu. Lenže prišla zmena režimu, reštitúcie, čachre-machre a pýcha rodu Esterházyovcov sa ďalej rozpadala. Bola až natoľko zdevastovaná, že v roku 1996 ju americkí filmári použili ako kulisu pri nakrúcaní filmu Peacemaker s Georgeom Clooneym a Nicole Kidman v hlavných úlohách. Ruina Esterházyho paláca predstavovala vojnou zničené Sarajevo. Aby to bolo fakt vierohodné, filmári na jednu stenu namaľovali ošarpanú postavičku Vučka – maskota zimnej olympiády z roku 1984, ktorá sa konala práve v Sarajeve (vtedy ešte v Juhoslávii). Idyla balkánskeho bojiska bola dokonalá. Hoci olympijské kruhy a Vučka po pár rokoch zatreli, ruiny nám zostali. VEĽKÉ PLÁNY Už pred takými 20 rokmi to vyzeralo, že palác jeho súkromný majiteľ zrekonštruuje, ale nič z toho nebolo. Investor sa vraj úplne nepohodol s pamiatkarmi. V roku 2017 rozvalinu kúpila v dražbe spoločnosť patriaca pod jednu rakúsku banku, ktorá palác plánuje zrekonštruovať a má v ňom byť mix luxusných apartmánov a komerčných priestorov. A pod zemou veľkokapacitné parkovisko. Lenže do toho prišla korona a čo ja viem čo ešte a Esterházyho palác tak stále čaká na svoj zázrak. OBITÉ JAŠTERICE Na Kapitulskej ulici stojí za pozornosť aj ďalšia, pritom veľmi drobná zaujímavosť. Ja sám som si ju všimol úplne náhodou raz dávno, keď som sa s foťákom túlal v uličkách mesta. Na dome na rohu s Farskou ulicou som objavil vyobrazené kamenné jašterice. Neskôr som si všimol, že jašterice prišli o hlavu a časť tela, asi keď tadiaľ prechádzali autá. No a potom zmizli nadobro… Kam? A prečo? Zase sme prišli v tomto meste o niečo pozoruhodné ako x-krát predtým? Až v roku 2019 som úplnou náhodou (milujem náhody!) zistil prekvapujúcu pravdu. Okopník, ako sa to odborne volá, vôbec nie je taký starý, ako si mnohí mysleli. „Inštalovali sme ho v 80. rokoch, keď sa mala rekonštruovať Kapitulská ulica. Nejaké nákladné auto odrazilo roh budovy, tak sme vymysleli tento okopník s jaštericami,“ povedali mi reštaurátori Oľga Novotová a Dušan Novota, ktorých som zastihol pri prácach na fasáde farského úradu. Spravili ho naozaj dobre, lebo vraj aj niektorí pamiatkari si mysleli, že môže ísť o gotický artefakt. Keď bol okopník okolo roku 2000 poškodený, odložili ho do depozitu a tam čakal celé roky. Trvalo skoro 20 rokov, kým sa mohli znova vyhrievať na svojom mieste. Už zase majú síce kde-tu nejakú odreninu, ale držia sa statočne. Mimochodom, Oľga a Dušan Novotovci sú v reštaurovaní bratislavských pamiatok fakt machri. Ich remeselný kumšt môžete obdivovať napríklad aj na vrátach jezuitského kostola, na budove Filozofickej fakulty UK či Palugyayovho paláca. TAJOMNÝ RYTIER A aby tých príbehov z Kapitulskej nebolo málo, tu je jeden s kriminálnou zápletkou! Možno ste si všimli, že na múre Dómu sv. Martina smerom od Kapitulskej ulice je umiestnená kamenná hrobka. A nad ňou sa týči postava rytiera v plnej zbroji. Krypta patrila rodine Pálffyovcov, je to tam napísané, ale kto je bojovník, ktorý stráži do nej vchod? SPROSTÁ KRÁDEŽ Niekedy v roku 1996 si Bratislavčania všimli, že im na Dóme zrazu niečo chýba. Poznáte to, po stý raz prechádzate tú istú trasu a vtom si uvedomíte, že niečo neštimuje. Drobný detail. Ani netušíte, kedy ste ho zazreli naposledy, ale už tam skrátka nie je. A presne takto to bolo aj s rytierom. Zrazu bol bez hlavy! Čože? Rytier bez hlavy? Ako sa to stalo? Keby to bolo v nejakej starej prešporskej povesti, mohli by sme uveriť, že nešťastník v noci obchádza Dóm a straší ľudí. Tento neborák sa však nepohol z miesta. Možno práve jeho zraniteľnosť sa stala tŕňom v oku nejakého hlupáka, ktorý sa rozhodol, že rytiera pripraví o hlavu a sprosto mu ju ukradne. Možno sa ňou chcel pochváliť pred kamarátmi, možno to bol zvrhlý zberateľ alebo len totálny primitívny gauner či špekulant… Dlhé roky o hlave nebolo ani chýru, ani slychu. Rytier tam len tak smutne a bezhlavo stál. A to vraj, teda aspoň podľa dobovej tlače, hlava nebola nezvestná pridlho. Objavila sa už po pár mesiacoch. Nejakému zberateľovi sa ju pokúšal streliť za dve stovky korún bezdomovec. Verme – neverme. Hovorilo sa aj o narkomanoch či o iných sumách… Hoci sa hlava našla, desať dlhých rokov trvalo, kým sa vrátila na rytierov krk. No a teraz by sa zišlo poodhaliť, čo za rytiera to prišlo o hlavu. CHORVÁTSKY HRDINA Vo väčšine článkov, ktoré sa dajú nájsť na internete, sa píše, že je to gróf Draškovič – slávny turkobijec. Bodka. Lenže, ktorý to bol gróf Draškovič? Tých Draškovičovcov bolo totiž viacero. Pátral som a vyšlo mi, že by to mal byť chorvátsky gróf Ivan II. Draškovič (*1550 – † 1613), ktorý sa vyznamenal ako udatný bojovník proti Turkom a tiež bol bánom (správcom) Chorvátska. Jeho životná púť sa skončila práve v Bratislave. No a tento Ivan II. mal syna, Ivana III. Draškoviča (*1603 – † 1648), ktorý takisto bojoval proti Turkom a dotiahol to až na palatína Uhorska, čo bola druhá najvyššia funkcia hneď po kráľovi. Aj on je pochovaný v bratislavskom Dóme.

Číslo vydania	1
Jazyky	slovenský
Počet strán	248
Dátum uvedenia titulu	2024-04-18
Rozmery	234x168x30
Hmotnosť	764g
Typ	Paperback